Deň 11.

Deň jedenásty

Dnešné ráno už bola trochu tréma, ako z tohto dňa spraviť čosi nezvyčajné. Keď každý deň je zvláštny a iný, ako by mohol byť takým už jedenásty v poradí? Hneď ráno rozmýšľame, ako vás presvedčiť, že nie sme na francúzskej riviére, hoci nás ráno víta opäť bez dažďa a zaliate slnkom, aspoň ranná kolóna je dôkazom, že sa ide do školy. Pršalo vraj v noci.

Ako sa začal tento týždeň, autobusy meškajú, ale do školy prídeme presne. Akurát Nina a Sofia to majú najzložitejšie, no naša lektorka Ailbhe (čítaj Alva) veľmi rada prižmúri oko, veď všetko dobehneme a so spojmi naozaj nič nenarobíme. Vôbec okolo toho nie je rečí. S úsmevom sa akceptuje a nezdržuje sa vysvetľovaním. Zato my sme rodičom cez edupage začali deň pripomínaním... preto na napravenie rána, poslali aspoň obrázok napeného cappuccina. Pripomínanie však bolo na mieste. Blíži sa čas nášho návratu a treba myslieť dopredu na e-hranicu. My už starostlivo študujeme všetky možné pravidlá a vyhlášky. Aj káva vlastne bola, lebo sme doťahovali formálne záležitosti a kontrolovali pripravované certifikáty. Administratívne záležitosti zamestnávali celý deň a nedali priestor nasať z atmosféry hodín.

Dnešná téma bola dôležitá z hľadiska globálneho digitálneho občianstva. Preberala sa kyberšikana.

Po obede nás čakala prehliadka miestneho múzea. V gaelčine je to músaem. Pešo sme boli na mieste za štvrťhodinku a to úplne ako rodení Galwayčania vyberajúc si skratky. Na druhú sme mali prejsť popod Spanish Arch a doraziť na malé námestie.
Ako hovoria Íri, mali sme rezervovaný "slot".
Jack nám pozdieľal klebetu, že s ich múzeom sa viaže taký írsky vtip. (anglický vtip je presnejší výraz, ale Íri sú veľmi hrdí, tak lepšie je použiť írsky). Vraj, keď vojdete dnu, nemôžete v žiadnom prípade žmurknúť. Pravdže Jack čakal na otázku, ktorá prirodzene visela vo vzduchu. Opýtali sme sa prečo? Pretože je tak malé, že keď žmuknete, prídete o veľkú časť prehliadky.))) Žmurkáme pre istotu pred vchodom, žeby nám Írsko padlo do oka?

Múzeum nebolo až tak malé, no ani veľké, hodinka a štvrť nám akurát stačila na rýchlu prehliadku. Zvláštne bolo skromnosťou na artefakty. ))). Ale dávnu históriu podávalo v prepojení na súčastné tradície a pôvodné remeselné umenie. Bolo naozaj viac o čítaní a opäť veľmi prekvapila zvláštna blízkosť i s našimi dejinami. Ľudia boli tiež veľmi chudobní. Našťastie tie naše neboli také pohnuté a tragické ako boj Írov za samostatnosť. Oveľa viac rozumieme, prečo existuje aj Severné Írsko. Na svoje tradície a remeslá sú obzvlášť hrdí. I na svoje prepojenie s oceánom.

Významné budovy a pamätihodnosti boli zobrazené na výkladných sklách múzea. Doma deti ukážu, ktoré známe miesta poznajú.

A aké fakty sme si všimli? Ženám v prvej polovici minulého storočií strihali vlasy na krátko, zrejme aby ich označili, že sú Írky. Chalani si zapamätali štrajky a občiansku vojnu a tiež, že červenovlasé ženy nesmeli na loď, lebo by priniesli nešťastie a takisto sa nesmelo zbierať, ak čosi vypadlo cez palubu. More poskytuje 50 % produkcie kyslíka, že viac ako 90% obyvateľov žije v oblastiach do šesť kilometrov od pobrežia a že do roku 1893 bolo vytlačených v gaelčine iba päť kníh! Z toľkých faktov sa nám zakrútili hlavy až sme sa úplne zacyklili.)))

Individuálny rozchod potešil a opäť nastolil na tvárach úsmevy. Pri Brown Door sme sa mali stretnúť o pol šiestej. Hneď po tejto informácii, rozbehli sa bočnými uličkami. Sofii priniesli tulky potešujúci nález v podobe desaťeurovky. Nech padne na úžitok.

O úsmevy nikdy nie je núdza.

Aj našim folklórom sa treba pochváliť.

O trochu skôr sme sa vybrali i na svoje miestne bývania. Ešte za vidna. Veď zajtra budeme venovať čas na zháňanie drobností a darčekov. Z nášho odchodu "skôr" nebolo veľa, lebo sme polhodinu najprv čakali a potom dlho sedeli v autobuse. Mal sa meniť šofér, lenže toho nebolo. Ach írska MHD. A toto je tá slávna 411ka!