Deň 14.

 Deň štrnásty. 

Vstávame presne do rovnakého počasia, aké nás vítalo prvé dni. Vrcholky stromov sa ohýbajú v nárazoch vetra. Pichľavé mrholenie prichádza od mora. Ešteže nás čakajú taxíky. 

 Nie, nezanevreli sme na autobusy, ale nenecháme nič na náhodu. Cieľom dnešného dňa je prepraviť sa cez dvetisíc kilometrov východnejšie do bodu, kde naša cesta začínala. Zdá sa to úplne neuveriteľné, že naozaj už nadišiel ten deň. Pri raňajkách myslíme, ako zmokneme, kým sa budeme čakať. A už o pol deviatej volá Lucia, že sú na mieste, na Eyre Square a že tam nikto nie je. Nezaspali ste? Nie, čosi po deviatej sa  rozpínajúce  MV-kólonie valia dolu námestím.

Otázka rána je taká typicky írska. Mieri priamo na počasie. Aké je?   

 

Nemali sme napokon chvíľu ani na horúcu kávu a čokoládu. Kým sme naložili kufre, už aj nastal čas odchodu. Tri hodinky naprieč upršaným Írskom. Na rozlúčku nás v Dubline predsa len privítal kúsok slnka.

V buse sme sa pohodlne usadili a pripútali. V Írsku sa myslí na bezpečnosť. Rovnako tak myslíme i my a počítame sa všade, pred autobusom, za autobusom, dokonca i v autobuse.  

   

Dublinské letisko nás vyviedlo z konceptu "všetko po masle". Nejasnosť a neustále zmeny vedia narobiť starostí i leteckému personálu.  Veď to vieme z dennodennej praxe školy, keď sa vyhlášky menia v nedeľu večer a sú platné od pondelka. Zapotil nás check in. Dve hodiny pred odletom dlhý rad a iba jedno "okienko". Nešlo to ani pri iných pasažieroch hladko. Nuž pod respirátorom všetko zo mňa kvapkalo, ale nedali sme sa. Mali sme to riadne naštudované a po dlhom naťahovaní nakoniec ustúpili oni. Zrazu už nechceli nepovinné tlačivo. Medzitým všetkých odbavili. Lenže i na security to bolo trochu chaotické,  jeden cez druhého a pípali sme ako staré mince hľadačom pokladov. Uch. A ešte i na poslednú chvíľu nám niektorým zmenili miesta. Myslím, že kapitán lietadla to vycítil a veľmi nezvyčajne, nechal pred odletom otvorené dvere do kokpitu. Snáď aby nás upokojil. Hneď sme usúdili, že je spoľahlivý. Ktovie či aj počas letu, majú piloti nasadené rúška.

 

     

Pani v Zurichu, na hraničnej kontrole, bola veľmi milá a trénovaná, lebo napriek počiatočnej prísnosti, si uvedomila, že je veľký rozdiel v odpovedi, keď sa Illiu opýtala "Where do you come from?" (odkiaľ pochádzate?), po chvíli zmätku,  sme jej podsunuli otázku, že isto myslela "Where have you arrived from?" (odkiaľ prichádzate).  Odpoveď je zásadne odlišná. Do toho nám prišla i chvíľka napätia s nefungujúcou e-hranicou a od tiež rána chýbajúci čas aspoň na sendvič, ktorý sme si my dospelí prezieravo nekúpili, veď však na letisku bude čas. Ako čarovným prútikom sa e-hranica opravila a už sa vezieme eskalátormi ďalej. Keby tak i v škole boli. 
 

   

Dobrá nálada nás neopúšťa ani po náročnej ceste. V poslednom lietadle sedíme spolu, čo využívame na poslednú školskú úlohu. Päť čísloviek a ich význam pre budúce poučenia.

 

 

  

Ešte pred odletom malé strašidelno.

A to už pristávame vo Viedni, posledná kontrola, na ktorej si nás nevšímajú a posielajú rýchlo domov. Čakajú na nás starí známi šoféri. Posledná fotka vo Viedni a posledný úsek pred nami. 

V aute je presne tak ako na začiatku. Veselo i trochu ticho, domov sa ide spevom. Čudujú sa, keďže sedím vpredu na mieste spolujazdca, ako to, že to ja šoférujem. Ale prídu na to, že  už nie sme v Írsku. 

Domov smskujeme ostošesť, ešte polhodinka, ešte desať minút. A už je tu Alžbetin  most. Ako sa vždy teším, cezeň, po návrate z ciest. V aute však okrem šoféra, asi nikto nezdieľa rovnaké pocity. A sme pred školou. Naozaj to boli dva týždne?  Z auta nevystupuje nik.  

Lenže nakoniec sa predsa len ocitajú v rodičovskom náručí.  

Čo dodať na záver? Pred poslednou úlohou, snáď iba to, že ak si chcete vyskúšať zvládnuť veľkú métu,  dotiahnuť a potiahnuť, po prvý krát vytiahnuť desať detí a dvoch učiteľov na dva týždne do neznámej krajiny, kde sa jazdí naopak a nemajú zmiešavaciu batériu na umývadlách a dokonca i páčku na splachovači majú inak, tak práve toto sú tie deti, s ktorými sa to dá zvládnuť.  Požičiame vám ich, ale potom vrátiť! 

A tá posledná úloha?
Spoznáte si svoj kufor?  

Už len naozaj bodka na záver.

Tam kdesi v diaľke, v oblúku zemegule, sa rozpínajú naše horizonty.