Deň predposledný.

Až dnes sme spoznali, ako vyzerá Ailbhe, keď sme ju poprosili, či sa môžme na pamiatku vyfotiť bez rúška,  hoci sme mali dnes ešte školu a celkom vážnu tému "bystanders" (ľahostajný prihliadajúci) . Tiež sa veľa hovorilo o škole, to som vsak pre istotu z triedy  na chvíľku odskočil, aby sa cítili voľne a mohli konštruktívne debatovať. Predsa len deň mal slávnostný nádych. Bol posledný.  Ailbhe sme prekvapili darčekom a  ďakujem, napísaným po írsky. 

S Jackom sme sa rozlúčili, na streche GCI. Dali kopec fotiek, selfíčiek. Asi nám už začalo dochádzať, že sa lúčime.  Po súťažnom kvíze nás zobral vyobzerať  výhľad. 

Tiež sme sa dozvedeli, kto bol víťazom utorkového treasure huntu, keď sme behali po Salthill a hľadali odpovede. Víťazom gratulujeme a ďakujeme, že sa s odmenou podelili. Slávnostne bola odovzdaná cena a my sme dostávali slová pochvaly. Ocenili sme i my ich prístup a ku káve darovali čokoládky a knihu o Komárne. Veľmi ju obdivovali.

 

Asi by naozaj stačilo pridať fotky a nespomínať smutno z tvárí, že sa čosi výnimočné končí. Všetci po nás to budú mať veľmi ťažké, pretože decká tu zanechali pomyselnú  latku kvality nastavenú poriadne vysoko. 

 

Mali sme čo to ešte stihnúť a užiť si posledné chvíle. Chceli sme sa rozlúčiť s Galway tak, ako sa na odvážlivcov patrí. Nezľakli sme sa ani chýbajúceho slniečka a našli odvahu ponoriť sa do vĺn studeného Atlantiku. Aby náš rituál bol uzavretý, nemuselo to byť úplne všetci do vody. Stačilo i do výšky medzi členkami a kolenami. To sme dali všetci bez výnimky.

Na slávnostnom zhromaždení a lá Fórum Romanu. Sme poďakovali pani učiteľke za atlantickú kolenovú odvahu, za pomoc a dve pravé ruky. Darček sme vybrali primeraný. Isto  sa dobre skĺbi s teplou írskou čiapkou príjemne hrejúci termofor.

 

Celý čas nás sprevádzalo veľa chodenia. Nikdy však sme nepočuli, že by sa niekto sťažoval. Lenže už znalí pomerov,  bez zaváhania sme dokázali zistiť čas odchodu autobusov a do mesta na stužkovú slávnosť sa odviesť galwayskou hromadnou. 

Na moste cez rieku Corrib, hneď pri úpätí pešej zóny, nás vítali uviazané stužky na pamiatku. Do tých našich sme zakomponovali tajné želania a nechali ich povievať vo večnom írskom vetre. 

 

 K viazaniu želaní však patrila i chvíľka na zamyslenie. Venovali sme spomienkam minútku ticha a nechali si v nej premietnuť zážitky uplynulých dní. Ktorá spomienka bola tá prvá? Vybledla či vyčarila  veselý úsmev? I tie strastiplné sa časom zmenia na milé. 

Dôležité sú nie len spomienky. Pre naše budúcno sme do Corribu pohádzali centové mince pre šťastie. Obzvlast dobre lietali tie s Kriváňom na rube.

 

Náš galwayský pobyt, vešiame na klinec. Prídu nové zážitky. V nás však odolá času ako tieto zabudnuté klúče na pláži. Nezabudnuteľné  dva týždne skúseností a samostatnosti.

 

No predsa len ešte jedna úloha a snáď najťažšia. Trochu náročná, lebo tam nie sú všetky dolné končatiny a dokonca sú tam zamiešané i nejaké tie dospelácke. Tak teraz uhádnite! Koho sú ktoré nohy?)))